Dnes som prvýkrát v živote bežal polku maratónu. Keďže celý maratón má 42,195 km, polovičná dĺžka činí 21 kilometrov. Začínalo sa na Hviezdoslavovom námestí, okruh viedol cez centrum na Nový most, odtiaľ až na koniec Petržalky, a od čističky naspäť na hviezdko. Maratónci mali takéto kolečká dve, mne úplne stačilo tých 21 kilákov. Okrem bežcov pretekali aj korčuliari, ktorí išli dĺžkovo rovnakú trať ako my polmaratónci, no a tí čo si netrúfali ani na polmaratón mohli ísť štafetu 4 x 5 kilometrov.
Tým, že som tam bol prvýkrát, bolo pre mňa všetko nové a niektoré veci ma prekvapili, alebo príjemne potešili. Tak napríklad som nevedel, ako bude reagovať telo na trasu tejto dĺžky. Po nejaký pätnásty kilometer bolo všetko ok, dokonca som si hovoril, že keď mi je tak dobre, že by som si dal aj to druhé kolečko. Kaziť sa to začalo na hrádzi, keď zo svalov na nohách akosi vyprchala glukóza – hlavné palivo pre svaly, a nohy mi poriadne oťaželi. V duchu som sa strašne tešil na cieľ a ako sa vyvalím do mäkučkej trávy. To ma však stále čakalo zhruba 5 kilometrov a ja som sa potešil vždy, keď som míňal kilometrový milestone informujúci, že do cieľa to je zase o kilometer menej. Od Šafka som si v duchu nadával, že som si nepozrel mapu, lebo som si nebol istý, či zabáčame už pri Štúrku alebo až pri Novom moste, a tak som nevedel, či mám pridať, alebo ešte šetriť. Pred štúrkom už stáli ľudia, ktorí povzbudzovali, a také tlieskanie a pokriky dokážu neuveriteľne človeka nabudiť. Myslíte si, že už totálne nevládzete, a zrazu sa objaví toľko energie, že som dokázal pridať a ešte predbehnúť zopár ľudí. Výsledný čas 1:43:41 a 229. miesto znie pekne, ale uvidíme o rok, lebo teraz to nemám s čím porovnať.
Ďalšia vec, pri ktorej som sa potešil, keď som ju zočil, bolo občerstvenie v cieli. Občerstvovačky síce boli kažého 2,5 kilometra, ale nemal som odvahu si zobrať banán, hrozienka, čokoládu alebo citrón, lebo som sa bál, že ma z toho bude pichať v boku. Trúfol som si iba na vodu a ionťák. No v cieli toho bolo viac než dosť. Ionťáky, voda, čaj, banán, jablko, Delisa, Deli a pomazánky. Po takom fyzickom výkone to bol šmak jak hovado. Ešte k tým obšerstovačkám na trati. Ono sa to nezdá, ale v behu je dosť obtiažne uchytiť ten pohár vody bez zastavenia. Prvýkrát som nešikovnou rukou zhodil 3 poháre, na ďalšom stanovisku som už pre istotu spomalil. Na inej občerstovačke som si chcel zobrať špongiu, ale ani to sa mi nepodarilo chytiť do ruky. Na moje prekvapenie sa za mnou ten rozdávač špongií rozbehol, dobehol ma a predávka vyšla. No krása, čo poviete :)
Bratislavský maratón je mladý, teraz bol iba piaty ročník. Zorganizované to bolo super, napriek tomu majú organizátori do budúcich ročníkov čo vylepšovať. Napríklad sobotňajšia Pasta párty a čistota šatní. Cestoviny mohli byť kvalitnejšie spravené, a v šatniach mohli pred pretekom poutierať podlahy. Ale to sú v princípe len také malé detaily. Na záver ešte dodám, že moderátor Slavo zmákol svoju úlohu dokonale – jeho trefné poznámky dvíhali náladu a robili atmosféru v cieli.
