Očami som zachytil biely záblesk. „Kto tu môže fotiť?“, pomyslel som si a obzrel som sa cez rameno. Ľudia sediaci za mnou javili podobné znaky prekvapenia. Už som sa otáčal späť k rozčítanému článku, keď sa zvrchu ozval mohutný rachot. Aháá, tak to nebol fotoaparát. Pohľadom som zastal na presklenej streche univerzitnej knižnice. V napätí som očakával kedy príde ďalšia zo svetelných rán, ale nič neprichádzalo. Namiesto toho bolo počuť jemné dopady prvých kvapiek na sklo. „Fasa“, povedal som si, a na tvári sa mi zobrazil smajlík :-/. Ráno vyzeralo, že bude pekne. Veď čo natom, že je Bonifáca. Predstava, ako kráčam v tomto utešenom počasí v krátkom tričku, kraťasoch a sandáloch po meste, ma donútila k rezignácii. Pousmial som sa nad mojou nezvratnou situáciou a vrátil sa späť k článku. Písali o Fornetti. Vraj, ten, kto si myslí, že je to nápad z Talianska, sa mýli. Recept je z Maďarska a firma je slovenská. 6 rokov svojho života som žil v domnení, že si kupujem taliansku špecialitu a tu, hľa, aj na Slovensku máme čosi kvalitné. A drahé.

Pani šatniarke som odovzdal zelený kľúč od skrinky, slušne poďakoval a odložil priesvitnú tašku s logom knižnice na svoje miesto. Každým schodom vedúcim zo šatne na nulté poschodie som sa viac a viac odhodlával vliezť do tej mokroty. Prešiel som cez vždypootvorené obrovské vstupné dvere, zastal som a poobzeral som sa na jednu aj druhú stranu. Žiadne auto nešlo. Veď ako by aj mohlo, bol som v centre mesta. Nádych a energický výkrok do dažďa. Prvé kvapky prinútili stiahnuť všetky svaly, ale pochvíli som si zvykol. Obišiel som skupinu vysmiatych vietnamcov s dáždnikmi, ktorí horlivo fotografovali nejakú budovu. Vždy mi to zdvihne náladu, títo vietnamci. Akonáhle im sprievodca povie, že táto budova je niečím známa, všetci namieria objektívy svojich fotoaparátov a cvakajú. A usmievajú sa. Pousmial som sa aj ja a pokračoval smerom k Michalskej. Bolo cítiť pohľady ľudí sediacich v kaviarňach pod markízami, ale ja som sa snažil tváriť vyrovnane a suverénne, aj keď vnútri som nadával sám sebe, že som nepočúvol mamu, keď mi ráno hovorila, aby som si zobral niečo na seba pre každý prípad.

Mal som namierené k Natálke, 10 ročnému dievčatku. Opakovaný scenár. Zvonček, „Kto je?“, „Čau, tu je Mišo“, Cŕŕŕń, Vŕŕŕzg, schody. Ako za starých čias, keď som volal kamošov na dvor. Vybehnem tých 160 schodov, dvere sú už otvorené, zvítam sa s jej psom Hugom. Vždy mi prinesie červenú loptičku, ale nikdy ju nechce pustiť z papule. Čo už, niektoré psy nevedia ako hrať túto hru. Prejdeme do izby, Hugo za nami, Natálka ho vyhodí a môžeme ísť nato. „Záhradu obehne Milan na 52 krokov. Jeden krok má pol metra..“, číta Natálka. Ide robiť prijímačky na gymnázium, tak jej mama vybavila doučovanie. Ide jej to dobre, len je miestami strašne lenivá. Keď sa jej nechce, začne mi rozprávať o hocičom, len nie o matike. Dnes mi napríklad povedala, že jej babka mala včera šesťdesiat rokov, a že bude mať oslavu v UFE. Že tam bude mať okrem rodiny a kamarátok aj obchodných partnerov, lebo vraj je UFO veľké a zmestí sa tam veľa ľudí. A ohňostroj, že aby som sa potom išiel pozrieť do mesta. Vždy odtiaľ odchádzam s úsmevom na tvári a dobrou náladou.

Pršať bohužial stále neprestalo a tak som sa musel znovu odhodlať vykročiť do tej hnusoby. Už ma čakala iba cesta na zastávku. Pred očami mi odišiel autobus a ďalší išiel až o pol hodinu. „Jóój, keď deň, tak poriadny“, pomyslel som si, nasadil sluchátka a vydal sa na zastávku iného autobusu. Odtiaľ som sa bez väčších problémov dostal až do rodnej časti. Už len jeden prestup a som doma, tešil som sa v duchu. Medzitým prestalo konečne pršať, a tak mi zimomriavky spôsoboval už len fúkajúci vietor a mokré tričko. Pri vystupovaní som rozmýšľal, čo sa mi dnes ešte stane, keď sa môj pohľad stretol s kamarátkou z dvora. Nikdy sme sa spolu veľmi nebavili, no dnes tomu bolo inak. Namiesto autobusom, sme išli domov pešo, no a klincom bola hodina vykecávania pred vchodom. Medziiným, som sa dozvedel, že má rada komiksové filmy, a že po premiére X-mena napodobňovala magnetické schopnosti jedného z nich na autách na parkovisku, alebo, že občas chodí boxovať. Nuž, stačí dobrá konverzácia a človek razom zabudne, že mu je zima.

Rozlúčili sme sa s prísľubom Facebooku a ja som sa konečne ocitol v teple domova, kde ma v chladničke čakal marinovaný bravčový rezeň. Zvolil som rýchlejšiu alternatívu a cestou do izby som rozmýšľal, či už existuje skupina „Zbožňujem suchý rožok so šunkou“. Sadám za počítač, pozerám čo je nové na internetoch. Slovensko je v osemfinále. Kazachstan sme rozdrvili 5:1, Úúúú. „A do kelu“, strhnem sa až ma zamrazí. Tvorivé písanie… :-)