Pani šatniarke som odovzdal zelený kľúč od skrinky, slušne poďakoval a odložil priesvitnú tašku s logom knižnice na svoje miesto. Každým schodom vedúcim zo šatne na nulté poschodie som sa viac a viac odhodlával vliezť do tej mokroty. Prešiel som cez vždypootvorené obrovské vstupné dvere, zastal som a poobzeral som sa na jednu aj druhú stranu. Žiadne auto nešlo. Veď ako by aj mohlo, bol som v centre mesta. Nádych a energický výkrok do dažďa. Prvé kvapky prinútili stiahnuť všetky svaly, ale pochvíli som si zvykol. Obišiel som skupinu vysmiatych vietnamcov s dáždnikmi, ktorí horlivo fotografovali nejakú budovu. Vždy mi to zdvihne náladu, títo vietnamci. Akonáhle im sprievodca povie, že táto budova je niečím známa, všetci namieria objektívy svojich fotoaparátov a cvakajú. A usmievajú sa. Pousmial som sa aj ja a pokračoval smerom k Michalskej. Bolo cítiť pohľady ľudí sediacich v kaviarňach pod markízami, ale ja som sa snažil tváriť vyrovnane a suverénne, aj keď vnútri som nadával sám sebe, že som nepočúvol mamu, keď mi ráno hovorila, aby som si zobral niečo na seba pre každý prípad.

Mal som namierené k Natálke, 10 ročnému dievčatku. Opakovaný scenár. Zvonček, „Kto je?“, „Čau, tu je Mišo“, Cŕŕŕń, Vŕŕŕzg, schody. Ako za starých čias, keď som volal kamošov na dvor. Vybehnem tých 160 schodov, dvere sú už otvorené, zvítam sa s jej psom Hugom. Vždy mi prinesie červenú loptičku, ale nikdy ju nechce pustiť z papule. Čo už, niektoré psy nevedia ako hrať túto hru. Prejdeme do izby, Hugo za nami, Natálka ho vyhodí a môžeme ísť nato. „Záhradu obehne Milan na 52 krokov. Jeden krok má pol metra..“, číta Natálka. Ide robiť prijímačky na gymnázium, tak jej mama vybavila doučovanie. Ide jej to dobre, len je miestami strašne lenivá. Keď sa jej nechce, začne mi rozprávať o hocičom, len nie o matike. Dnes mi napríklad povedala, že jej babka mala včera šesťdesiat rokov, a že bude mať oslavu v UFE. Že tam bude mať okrem rodiny a kamarátok aj obchodných partnerov, lebo vraj je UFO veľké a zmestí sa tam veľa ľudí. A ohňostroj, že aby som sa potom išiel pozrieť do mesta. Vždy odtiaľ odchádzam s úsmevom na tvári a dobrou náladou.

Pršať bohužial stále neprestalo a tak som sa musel znovu odhodlať vykročiť do tej hnusoby. Už ma čakala iba cesta na zastávku. Pred očami mi odišiel autobus a ďalší išiel až o pol hodinu. „Jóój, keď deň, tak poriadny“, pomyslel som si, nasadil sluchátka a vydal sa na zastávku iného autobusu. Odtiaľ som sa bez väčších problémov dostal až do rodnej časti. Už len jeden prestup a som doma, tešil som sa v duchu. Medzitým prestalo konečne pršať, a tak mi zimomriavky spôsoboval už len fúkajúci vietor a mokré tričko. Pri vystupovaní som rozmýšľal, čo sa mi dnes ešte stane, keď sa môj pohľad stretol s kamarátkou z dvora. Nikdy sme sa spolu veľmi nebavili, no dnes tomu bolo inak. Namiesto autobusom, sme išli domov pešo, no a klincom bola hodina vykecávania pred vchodom. Medziiným, som sa dozvedel, že má rada komiksové filmy, a že po premiére X-mena napodobňovala magnetické schopnosti jedného z nich na autách na parkovisku, alebo, že občas chodí boxovať. Nuž, stačí dobrá konverzácia a človek razom zabudne, že mu je zima.

Rozlúčili sme sa s prísľubom Facebooku a ja som sa konečne ocitol v teple domova, kde ma v chladničke čakal marinovaný bravčový rezeň. Zvolil som rýchlejšiu alternatívu a cestou do izby som rozmýšľal, či už existuje skupina „Zbožňujem suchý rožok so šunkou“. Sadám za počítač, pozerám čo je nové na internetoch. Slovensko je v osemfinále. Kazachstan sme rozdrvili 5:1, Úúúú. „A do kelu“, strhnem sa až ma zamrazí. Tvorivé písanie… :-)

Piatková noc

Zobudil sa Maroš v noci, šuchot počuť z kuchyne,
načúva jak sloník Bimbo, či sa niečo nešuchne.
Tiché kroky naozaj, vyťahuje pálku,
spod periny pomaly, stúpa však na šálku.

Krváca na koberec, tiché kroky zmizli,
zlodej sa dal na útek, dupe ako grizly.
Maroš bolesť necíti, kvantá adrenalínu v krvi,
pustil sa on za zlodejom, požiarnym schodiskom strmým.

Z posledného poschodia, skáče strmhlav dolu,
na lupiča dopadá, váha masívneho stolu.
Maroš nieje margarín, zápasil on jeden čas,
mäsitý je zlodej tiež, nieje žiadny vlas.

Päsť na bradu, a lakeť do brucha,
kopačka do hlavy, kusanec do ucha.
Ľavý hák netrafil, dostáva do nosa,
odlieta dozadu, rovno do koša.

V bordeli pod sebou, objavil Maroš panvicu,
hlava mu treští, kávy by vypil kanvicu.
Z nohy sa krv valí, sklo stále vytŕča,
serie však na bolesť, vidí len lupiča.

Panvica v ruke a navreté žily,
naproti zlodej, dočerpáva sily.
Do tohto výpadu, Maroš vsádza all-in,
očami zaostril, panvica is comin’.

Odstredivá sila, nalomená rúčka,
varná plocha panvice, odlieta do kríčka.
S prekvapeným výrazom, padá ako kolky,
po slušnom údere, od vlastnej bejzbolky.

Zobudil sa Maroš, budík nechce prestať zvoniť,
zmysly sa pomaly, postupne začínajú budiť.
Hlavu cíti silno, ako buldozérom nabranú,
pozerá sa smerom dolu, nohu má dorezanú.

Pamäť cvaká kartičku, Maroš si spomína,
včera bol piatok a párty u Martina.
Pohľad na zem, nachádza príčinu,
črepiny z pohára, v mláke od ginu.

Rodičia odišli na víkend na wellness pobyt a synátorovi v hlave okamžite zablikala neónka. Event na Facebooku, pozvánky, playlist, uhlie, poriadok. Piatok je tu, ľudia sa zbiehajú. Prichádzam medzi prvými, hudba bombuje, cítiť vôňu žhaviacich sa uhlíkov a ženských parfémov. Neustále sa otvárajú vchodové dvere, vchádzajú ďalší ľudia. Pomaly sa zotmieva a vôňa uhlíkov sa mení na nehoráznu vôňu grilovaného kuracieho. Vedľa grilu hrajú chalani futbal, kúsok ďalej provokujú susedovho psa. Cez plot mu nastavujú ruku s mäsom a keď po nej pes chňapne s rehotom ju odtiahnu. Smejeme sa na Danovi, pivo popíja zo zaváraninovej fľaše. Letí lopta, cestu jej kríži gril. Baby kričia, uhlíky s mäsom sa vysypali do kýbla s handrami. Dve z nich utekajú dovnútra. Po chvíli sa z reprákov ozýva „Horí ti maštal“. Dogrilovalo sa. Oslávenec vyťahuje z mrazničky rožky a spoločne brakujeme chladničku. V komore niekto objavil päť litrovú fľašu feferóniek. Vyhlasuje sa súťaž. Štyria sadajú za stôl, podbradníčky za golier, chleba do ľavej, pred sebou tanierik a plný poldecák. Prvé, druhé, štvrté kolo. Vypádava prvý súťažiaci. Vraj chce vodu. Jedna veselá slečna mu leje na hlavu pohár vody. Sútaž pokračuje, všetci povzbudzujú. Skoro poľ fľaše je už preč a prví dvaja sa dohadujú na pate. S plameňom v ústach si dávajú pusu na ústa. Je čas na ďaľšiu párty hru. Hráme šarády, Dano ukazuje Perforovaný karburátor. Niekto dostáva nápad ísť sa okúpať do neďalekého jazera. Na chate ostávajú len 2 ľudia, ktorí už spia. Kráčame nočným lesom, a počas cesty sa chalanom úspešne darí strašiť baby. Trikrát. Baby.

Z diaľky sa ozývajú hromy. Po chvíľke ostychu a pár glgoch sa odhodlávajú ako prví chalani a na Adama s revom utekajú do vody. Je október a voda nieje veľmi teplá. V tejto chvíli sú vo vode aj niektoré baby. Zahrievame sa tekutým svetrom a plávame do stredu jazera. Vraj je tam plytčina. Škoda, že sme ju nenašli. Hrmenie z diaľky sa mení na kvapkajúcu vodu. Ešte chvíľu trávime v romantickej, kvapkami posiatej vode. Sveter sa míňa a tak utekáme späť do domu. Na programe je narodeninová torta. Keďže sú všetci najedení, tortu jedia iba traja extrémisti. Aj tí ju jedia iba kôli stávke, kto si napchá do úst čo najviac torty. Na zvyšok torty kreslia do šlahačky kosoštvorec. Zo studenej vody majú všetci trochu čistejšiu myseľ, tak sa strháva diskusia. Oslávenec behá po dome a hľadá diaľkový ovládač k bráne. Diskutujúci filozofi rozoberajú, či by sa dalo prežiť v hermeticky uzavretej miestnosti so stromom. Chalani za stolom stavajú čo najvyššiu vežu. Ako stavebné diely používajú kofolu, pohár, pomaranč, obal od okuliarov a nabíjačku na AKU-vŕtačku. Baby menia playlist a oznamujú že sa ide „békať“. Elán, Muller, Horkýže, Diridonda, Spievajúci kaderník a iné slovenské hity. Sme hladní, tak z mrazničky vyťahujeme rybie prsty. Spev sa postupne mení na rehot, lebo chalani púšťajú videá z youtube. S postupom času sa odoberá viac a viac ľudí spať. Menšia skupinka ešte ostáva v obývačke. Večer zakončujú v spacákoch pri tichej diskusii a za občasných výbuchov smiechu.

Ráno nás budia baby, ktoré sa zobudili o ôsmej. Varia si párky a popritom vykecávajú o včerajšku. Vôňa párkov a babský smiech prebudili aj ostatných. Obývačka je plná a všetky štyri platničky ohrievajú nejakú panvicu. Párky, ďalšie párky, voda na čaj a rybie prsty zo včera. Všetci sa čudujú, že nikto negrcal. Dano ešte leží v spacáku a popíja odstáte pivo zo zaváraninoveho pohára. Oslávencov hľadaný ovládač sa našiel v chladničke.

No, som zvedavý, ako dopadne táto piatková oslava…

Nevydarený výlet do Grécka

Koncom minulého školského roka sme sa s Peťom začali vážnejšie baviť o tripe do Grécka. Myšlienka zahŕňala zobrať auto, naložiť naše duralové tátoše, vypraviť sa do tejto turistami okupovanej krajiny a zarábať peňáze ako street artisti preskakovaním ľudí. 4 dni pred odchodom sme zistili, že do Srbska treba pas. Nakoľko túto knižočku nemal ani jeden z nás, operatívne, v horizonte 4 hodín, sme kompletne naplánovaný výlet pozmenili o jeden detail. Grécko nahradilo Chorvátsko.

Štedrý starý otec

Raz, počas prestávky medzi vystúpeniami v Splite za nami prišiel starý pán s otázkou, či by sme zobrali jeho dvoch malých vnukov ako figurantov. Malé deti neradi preskakujeme, pretože narozdiel od starších akosi neovládajú pud sebazáchovy a keď 10 centimetrov od svojho nosa vidia koleso, reflexívne si tvár zakryjú rukami. To spôsobí úraz, alebo pád jazdca. Týchto 2 vnukov sme ale po dohode zobrali. Počas vystúpenia nenastala žiadna kolízia. Ich dedko nám po skončení hodil 100 kún.

Nečakaná exotika

Väčšinu času sme boli ubytovaní u Márii. Ako prvé nás zarazili 3 malé korytnačky, ktoré chovala vo veľkom hrante medzi muškátmi. Nedokázali sme sa nabažiť pozerania sa na ich kŕmenie. Chleba mali najradšej, trhali z neho akčnejšie ako tigre z antilopy. Po pár dňoch prišlo ďalšie prekvapko. V hrante na druhej strane žila korytnačka veľká ako tie tri malé dokopy. Aby exotiky nebolo málo, v záhrade rástli obrovské citrónovníky, pomarančovníky a dokonca aj kiwi!

Futbalové obavy

Zrovna v čase nášho pobytu prehrali splitskí futbalisti so žilinskými. Slovenské spravodajstvo bolo plné správ o ničení slovenských aút. Parkovali sme v centre Splitu.

Plážové masáže

2 dni pred koncom som dostal nápad na plážové masáže. Peťo ma vysmial. Vyrobil som si tabuľku z kartónu s nápisom MASSAGE – 15kn. Prebehol som sa s ňou po pláži a po 2 hodinách a 7 masážach som sa s bolavým chrbtom, 150 kunami vo vačku a s objednávkou na ďalší deň spokojne pobral domov za Peťom.

Hrací automat

Čudujsasvete, za naše vystúpenia nám ľudia hádzali peniaze. V zbernom lavóri sa najčastejšie ocitali mince a tak sme ich po pár dňoch nemali ako skladovať. Nápad prišiel po pohľade na bordel na zemi. Ponožky. Posledný deň sme s ponožkami vbehli do banky.Tety obrovskú radosť. Nemali totiž počítačku.

Zadarská muzika

Zadarské promenáda je známa svojim morským organom a Pozdravom slnka. Zo začiatku sa nám zdali obe tieto veci úžasné a hypnotizujúce. Postupne sa tento pocit menil. Ku koncu sme si mysleli, že sa z tých zvukov zbláznime.

Posledná hostina

V deň odjazdu sme spravili luxusný nákup v miestnom supermarkete. Každý si kúpil to, načo mal chuť bez ohľadu nato, koľko to stojí. Piknik na streche auta upútal niekoľko nakupujúcich. Nažrali sme sa štýlovo a ako sa patrí – „jak sviňe“.

Penový kúpeľ

Na 2 dni sme navštívili Peťove kamarátky s rodinami dovolenkujúce neďaleko. Za ten čas sme zažili perfektnú morskú búrku, spánok a lá húsenice v konzerve a na záver sme boli na miestnej penovej párty. Ešte nikdy som nemal tak čisté uši, nos a červené oči. Po zistení, že jedna z rodín má ferrari a vrtulník si Peťo chcel zobrať za ženu ich 8 ročnu dcéru.

Koniec.

Zrejme budem pridávať tieto práce aj sem na blog, pokiaľ sa mi budú zdať hodné zverejnenia. Ak sa vám niečo nepáčilo, alebo páčilo, kludne napíšte do komentárov :-)