Pani šatniarke som odovzdal zelený kľúč od skrinky, slušne poďakoval a odložil priesvitnú tašku s logom knižnice na svoje miesto. Každým schodom vedúcim zo šatne na nulté poschodie som sa viac a viac odhodlával vliezť do tej mokroty. Prešiel som cez vždypootvorené obrovské vstupné dvere, zastal som a poobzeral som sa na jednu aj druhú stranu. Žiadne auto nešlo. Veď ako by aj mohlo, bol som v centre mesta. Nádych a energický výkrok do dažďa. Prvé kvapky prinútili stiahnuť všetky svaly, ale pochvíli som si zvykol. Obišiel som skupinu vysmiatych vietnamcov s dáždnikmi, ktorí horlivo fotografovali nejakú budovu. Vždy mi to zdvihne náladu, títo vietnamci. Akonáhle im sprievodca povie, že táto budova je niečím známa, všetci namieria objektívy svojich fotoaparátov a cvakajú. A usmievajú sa. Pousmial som sa aj ja a pokračoval smerom k Michalskej. Bolo cítiť pohľady ľudí sediacich v kaviarňach pod markízami, ale ja som sa snažil tváriť vyrovnane a suverénne, aj keď vnútri som nadával sám sebe, že som nepočúvol mamu, keď mi ráno hovorila, aby som si zobral niečo na seba pre každý prípad.

Mal som namierené k Natálke, 10 ročnému dievčatku. Opakovaný scenár. Zvonček, „Kto je?“, „Čau, tu je Mišo“, Cŕŕŕń, Vŕŕŕzg, schody. Ako za starých čias, keď som volal kamošov na dvor. Vybehnem tých 160 schodov, dvere sú už otvorené, zvítam sa s jej psom Hugom. Vždy mi prinesie červenú loptičku, ale nikdy ju nechce pustiť z papule. Čo už, niektoré psy nevedia ako hrať túto hru. Prejdeme do izby, Hugo za nami, Natálka ho vyhodí a môžeme ísť nato. „Záhradu obehne Milan na 52 krokov. Jeden krok má pol metra..“, číta Natálka. Ide robiť prijímačky na gymnázium, tak jej mama vybavila doučovanie. Ide jej to dobre, len je miestami strašne lenivá. Keď sa jej nechce, začne mi rozprávať o hocičom, len nie o matike. Dnes mi napríklad povedala, že jej babka mala včera šesťdesiat rokov, a že bude mať oslavu v UFE. Že tam bude mať okrem rodiny a kamarátok aj obchodných partnerov, lebo vraj je UFO veľké a zmestí sa tam veľa ľudí. A ohňostroj, že aby som sa potom išiel pozrieť do mesta. Vždy odtiaľ odchádzam s úsmevom na tvári a dobrou náladou.

Pršať bohužial stále neprestalo a tak som sa musel znovu odhodlať vykročiť do tej hnusoby. Už ma čakala iba cesta na zastávku. Pred očami mi odišiel autobus a ďalší išiel až o pol hodinu. „Jóój, keď deň, tak poriadny“, pomyslel som si, nasadil sluchátka a vydal sa na zastávku iného autobusu. Odtiaľ som sa bez väčších problémov dostal až do rodnej časti. Už len jeden prestup a som doma, tešil som sa v duchu. Medzitým prestalo konečne pršať, a tak mi zimomriavky spôsoboval už len fúkajúci vietor a mokré tričko. Pri vystupovaní som rozmýšľal, čo sa mi dnes ešte stane, keď sa môj pohľad stretol s kamarátkou z dvora. Nikdy sme sa spolu veľmi nebavili, no dnes tomu bolo inak. Namiesto autobusom, sme išli domov pešo, no a klincom bola hodina vykecávania pred vchodom. Medziiným, som sa dozvedel, že má rada komiksové filmy, a že po premiére X-mena napodobňovala magnetické schopnosti jedného z nich na autách na parkovisku, alebo, že občas chodí boxovať. Nuž, stačí dobrá konverzácia a človek razom zabudne, že mu je zima.

Rozlúčili sme sa s prísľubom Facebooku a ja som sa konečne ocitol v teple domova, kde ma v chladničke čakal marinovaný bravčový rezeň. Zvolil som rýchlejšiu alternatívu a cestou do izby som rozmýšľal, či už existuje skupina „Zbožňujem suchý rožok so šunkou“. Sadám za počítač, pozerám čo je nové na internetoch. Slovensko je v osemfinále. Kazachstan sme rozdrvili 5:1, Úúúú. „A do kelu“, strhnem sa až ma zamrazí. Tvorivé písanie… :-)

Túto masu som začal vnímať až keď museli štartovnú čiaru posunúť o niekoľko metrov za pôvodnú, pretože sa nebolo kam postaviť. A to bol štart na devínskom parkovisku! Tento rok zmenili aj zvuk štartu. Stojíme v obrovskom štvortisícovom dave nažhavených bežcov a zrazu sa sprava ozve rana jak hovado. Čo rana?! Výbuch to bol. To, že to bolo znamenie štartu mi došlo až po chvíli, lebo po tej rane sa okolo mňa nič nedialo. Žiadne známky pohybu vpred. Až o pár sekúnd som zbadal ako ľudia predomnou začínajú klusať na mieste. Začal som klusať aj ja, a ďalších pár sekúnd trvalo kým sme sa začali hýbať dopredu.

Tí čo boli v strede mali smolu. Museli sa nechať unášať slimáčou davovou rýchlosťou. Tí krajní si to mohli struhnúť cez trávu a ušetriť tak niekoľko sekúnd. Napriek tomu, že som bol na kraji, bežal som pomalšie ako mi to stav energie dovoľoval, lebo aj tou trávou bežalo dosť ľudí. Celá kolóna sa akotak uvoľnila až pri výjazde z Devína, a aj tam som bežal normálnou rýchlosťou len preto, lebo som preskočil zvodidlá. Je síce krásne, že si tento pretek obľubuje viac a viac ľudí, ale pre ľudí, ktorí chcú zabehnúť seriózny čas je to nevýhoda. Ak bude mať tento beh stúpajúcu tendenciu aj budúci rok, mali by organizátori vymyslieť ako sa s toľkým národom vysporiadať. Riešením by mohlo byť rozdelenie na 2 turnusy. Tým by zase o nervy prichádzali vodiči, ale 1 deň do roka a ešte k tomu nedeľu to musia vydržať.

Cieľ bol opať až moc preľudnený. Organizátori postavili stánky s občerstvením len pár metrov za cieľovou čiarou, takže po prebehnutí cieľom som musel zastaviť a čakať v dave dychčiacich upotených smradľavých ľudí. No, čo už, ja som tiež isto nevoňal ako čerstvo vypraný :) Na občerstvenie som sa vykašľal, stráviť ďalších 10 minút v rade na bagetu sa mi nechcelo, tak som sa predral von z davu a išiel zisťovať časy ostatných známych.

Nakoniec to celé dobre dopadlo, obávané počasie sa umúdrilo, čas som mal lepší ako minulý rok (53:45) , a aj bagetu sa mi neskôr podarilo dostať. Organizátorom patrí pochvala za milých ľudí pri výdaji občerstvenia a štartovných balíčkov. Naopak zamyslieť by sa mali nad zlepšovákmi do budúcna, hlavne čo sa týka miesta na štarte a v cieli. O rok sa vidíme opäť ;)

Tým, že som tam bol prvýkrát, bolo pre mňa všetko nové a niektoré veci ma prekvapili, alebo príjemne potešili. Tak napríklad som nevedel, ako bude reagovať telo na trasu tejto dĺžky. Po nejaký pätnásty kilometer bolo všetko ok, dokonca som si hovoril, že keď mi je tak dobre, že by som si dal aj to druhé kolečko. Kaziť sa to začalo na hrádzi, keď zo svalov na nohách akosi vyprchala glukóza – hlavné palivo pre svaly, a nohy mi poriadne oťaželi. V duchu som sa strašne tešil na cieľ a ako sa vyvalím do mäkučkej trávy. To ma však stále čakalo zhruba 5 kilometrov a ja som sa potešil vždy, keď som míňal kilometrový milestone informujúci, že do cieľa to je zase o kilometer menej. Od Šafka som si v duchu nadával, že som si nepozrel mapu, lebo som si nebol istý, či zabáčame už pri Štúrku alebo až pri Novom moste, a tak som nevedel, či mám pridať, alebo ešte šetriť. Pred štúrkom už stáli ľudia, ktorí povzbudzovali, a také tlieskanie a pokriky dokážu neuveriteľne človeka nabudiť. Myslíte si, že už totálne nevládzete, a zrazu sa objaví toľko energie, že som dokázal pridať a ešte predbehnúť zopár ľudí. Výsledný čas 1:43:41 a 229. miesto znie pekne, ale uvidíme o rok, lebo teraz to nemám s čím porovnať.

Ďalšia vec, pri ktorej som sa potešil, keď som ju zočil, bolo občerstvenie v cieli. Občerstvovačky síce boli kažého 2,5 kilometra, ale nemal som odvahu si zobrať banán, hrozienka, čokoládu alebo citrón, lebo som sa bál, že ma z toho bude pichať v boku. Trúfol som si iba na vodu a ionťák. No v cieli toho bolo viac než dosť.  Ionťáky, voda, čaj, banán, jablko, Delisa, Deli a pomazánky. Po takom fyzickom výkone to bol šmak jak hovado. Ešte k tým obšerstovačkám na trati. Ono sa to nezdá, ale v behu je dosť obtiažne uchytiť ten pohár vody bez zastavenia. Prvýkrát som nešikovnou rukou zhodil 3 poháre, na ďalšom stanovisku som už pre istotu spomalil. Na inej občerstovačke som si chcel zobrať špongiu, ale ani to sa mi nepodarilo chytiť do ruky. Na moje prekvapenie sa za mnou ten rozdávač špongií rozbehol, dobehol ma a predávka vyšla. No krása, čo poviete :)

Bratislavský maratón je mladý, teraz bol iba piaty ročník. Zorganizované to bolo super, napriek tomu majú organizátori do budúcich ročníkov čo vylepšovať. Napríklad sobotňajšia Pasta párty a čistota šatní. Cestoviny mohli byť kvalitnejšie spravené, a v šatniach mohli pred pretekom poutierať podlahy. Ale to sú v princípe len také malé detaily. Na záver ešte dodám, že moderátor Slavo zmákol svoju úlohu dokonale – jeho trefné poznámky dvíhali náladu a robili atmosféru v cieli.

Ešte krátka poznámka. Film bol 7 rokov po záruke, takže je to ten pravý orechový štýl :o)

No a na ilustráciu kvality a zaujímavosti tejto prastarej techniky vám ukážem pár výcvakov zo Sandbergu.

Ak sa vám to v tomto BW šate páčilo, tak vedzte, že toto nebude určite jediná časť s čiernobielimi fotkami, lebo sa mi tieto fotky zdajú jednak štýlové a druhak, keď otáčam tým koliečkom na objektíve, pripadám si ako profesionál ;+) No a ak sa nepáčilo, tak sa zase môžte spoľahnúť, že ďalšia časť bude obsahovať farebné fotečky.

Rozhodol som sa začať s týmto seriálom z 3 dôvodov.

1. Chcem ukázať verejnosti (z môjho pohľadu) zaujímavé miesta a ľudí Bratislavy

2. Mám rád Street photography a rád by som Bratislavu takýmto spôsobom zdokumentoval. Či už pre seba, alebo aj pre hocikoho, kto baží po štýlových urban fotkách

3. Získam o dôvod viac odtrhnúť sa od školy či roboty, ísť do mesta len tak s foťákom. Popritom si budem vychutnávať tú uponáhľanú mestskú atmosféru

Nazvem to tu nultou časťou seriálu. Preto je fotiek len zopár a sú výberom z môjho “archívu”. Najčastejšie vznikli neplánovane pri iných akciách. Už sa teším na ďalšiu časť :-) A ak sa Vám tento nápad páči alebo nepáči, komentáre sú tu práve nato ;+)

Nový most, UFO a kontroverzná Aupark tower

Pilier Nového mostu, neznáma modrá "nádoba" a Street art

Matkový tlakový uzáver na neznámej modrej nádobe

Žiletkár na Novom moste