Pani šatniarke som odovzdal zelený kľúč od skrinky, slušne poďakoval a odložil priesvitnú tašku s logom knižnice na svoje miesto. Každým schodom vedúcim zo šatne na nulté poschodie som sa viac a viac odhodlával vliezť do tej mokroty. Prešiel som cez vždypootvorené obrovské vstupné dvere, zastal som a poobzeral som sa na jednu aj druhú stranu. Žiadne auto nešlo. Veď ako by aj mohlo, bol som v centre mesta. Nádych a energický výkrok do dažďa. Prvé kvapky prinútili stiahnuť všetky svaly, ale pochvíli som si zvykol. Obišiel som skupinu vysmiatych vietnamcov s dáždnikmi, ktorí horlivo fotografovali nejakú budovu. Vždy mi to zdvihne náladu, títo vietnamci. Akonáhle im sprievodca povie, že táto budova je niečím známa, všetci namieria objektívy svojich fotoaparátov a cvakajú. A usmievajú sa. Pousmial som sa aj ja a pokračoval smerom k Michalskej. Bolo cítiť pohľady ľudí sediacich v kaviarňach pod markízami, ale ja som sa snažil tváriť vyrovnane a suverénne, aj keď vnútri som nadával sám sebe, že som nepočúvol mamu, keď mi ráno hovorila, aby som si zobral niečo na seba pre každý prípad.

Mal som namierené k Natálke, 10 ročnému dievčatku. Opakovaný scenár. Zvonček, „Kto je?“, „Čau, tu je Mišo“, Cŕŕŕń, Vŕŕŕzg, schody. Ako za starých čias, keď som volal kamošov na dvor. Vybehnem tých 160 schodov, dvere sú už otvorené, zvítam sa s jej psom Hugom. Vždy mi prinesie červenú loptičku, ale nikdy ju nechce pustiť z papule. Čo už, niektoré psy nevedia ako hrať túto hru. Prejdeme do izby, Hugo za nami, Natálka ho vyhodí a môžeme ísť nato. „Záhradu obehne Milan na 52 krokov. Jeden krok má pol metra..“, číta Natálka. Ide robiť prijímačky na gymnázium, tak jej mama vybavila doučovanie. Ide jej to dobre, len je miestami strašne lenivá. Keď sa jej nechce, začne mi rozprávať o hocičom, len nie o matike. Dnes mi napríklad povedala, že jej babka mala včera šesťdesiat rokov, a že bude mať oslavu v UFE. Že tam bude mať okrem rodiny a kamarátok aj obchodných partnerov, lebo vraj je UFO veľké a zmestí sa tam veľa ľudí. A ohňostroj, že aby som sa potom išiel pozrieť do mesta. Vždy odtiaľ odchádzam s úsmevom na tvári a dobrou náladou.

Pršať bohužial stále neprestalo a tak som sa musel znovu odhodlať vykročiť do tej hnusoby. Už ma čakala iba cesta na zastávku. Pred očami mi odišiel autobus a ďalší išiel až o pol hodinu. „Jóój, keď deň, tak poriadny“, pomyslel som si, nasadil sluchátka a vydal sa na zastávku iného autobusu. Odtiaľ som sa bez väčších problémov dostal až do rodnej časti. Už len jeden prestup a som doma, tešil som sa v duchu. Medzitým prestalo konečne pršať, a tak mi zimomriavky spôsoboval už len fúkajúci vietor a mokré tričko. Pri vystupovaní som rozmýšľal, čo sa mi dnes ešte stane, keď sa môj pohľad stretol s kamarátkou z dvora. Nikdy sme sa spolu veľmi nebavili, no dnes tomu bolo inak. Namiesto autobusom, sme išli domov pešo, no a klincom bola hodina vykecávania pred vchodom. Medziiným, som sa dozvedel, že má rada komiksové filmy, a že po premiére X-mena napodobňovala magnetické schopnosti jedného z nich na autách na parkovisku, alebo, že občas chodí boxovať. Nuž, stačí dobrá konverzácia a človek razom zabudne, že mu je zima.

Rozlúčili sme sa s prísľubom Facebooku a ja som sa konečne ocitol v teple domova, kde ma v chladničke čakal marinovaný bravčový rezeň. Zvolil som rýchlejšiu alternatívu a cestou do izby som rozmýšľal, či už existuje skupina „Zbožňujem suchý rožok so šunkou“. Sadám za počítač, pozerám čo je nové na internetoch. Slovensko je v osemfinále. Kazachstan sme rozdrvili 5:1, Úúúú. „A do kelu“, strhnem sa až ma zamrazí. Tvorivé písanie… :-)

Túto masu som začal vnímať až keď museli štartovnú čiaru posunúť o niekoľko metrov za pôvodnú, pretože sa nebolo kam postaviť. A to bol štart na devínskom parkovisku! Tento rok zmenili aj zvuk štartu. Stojíme v obrovskom štvortisícovom dave nažhavených bežcov a zrazu sa sprava ozve rana jak hovado. Čo rana?! Výbuch to bol. To, že to bolo znamenie štartu mi došlo až po chvíli, lebo po tej rane sa okolo mňa nič nedialo. Žiadne známky pohybu vpred. Až o pár sekúnd som zbadal ako ľudia predomnou začínajú klusať na mieste. Začal som klusať aj ja, a ďalších pár sekúnd trvalo kým sme sa začali hýbať dopredu.

Tí čo boli v strede mali smolu. Museli sa nechať unášať slimáčou davovou rýchlosťou. Tí krajní si to mohli struhnúť cez trávu a ušetriť tak niekoľko sekúnd. Napriek tomu, že som bol na kraji, bežal som pomalšie ako mi to stav energie dovoľoval, lebo aj tou trávou bežalo dosť ľudí. Celá kolóna sa akotak uvoľnila až pri výjazde z Devína, a aj tam som bežal normálnou rýchlosťou len preto, lebo som preskočil zvodidlá. Je síce krásne, že si tento pretek obľubuje viac a viac ľudí, ale pre ľudí, ktorí chcú zabehnúť seriózny čas je to nevýhoda. Ak bude mať tento beh stúpajúcu tendenciu aj budúci rok, mali by organizátori vymyslieť ako sa s toľkým národom vysporiadať. Riešením by mohlo byť rozdelenie na 2 turnusy. Tým by zase o nervy prichádzali vodiči, ale 1 deň do roka a ešte k tomu nedeľu to musia vydržať.

Cieľ bol opať až moc preľudnený. Organizátori postavili stánky s občerstvením len pár metrov za cieľovou čiarou, takže po prebehnutí cieľom som musel zastaviť a čakať v dave dychčiacich upotených smradľavých ľudí. No, čo už, ja som tiež isto nevoňal ako čerstvo vypraný :) Na občerstvenie som sa vykašľal, stráviť ďalších 10 minút v rade na bagetu sa mi nechcelo, tak som sa predral von z davu a išiel zisťovať časy ostatných známych.

Nakoniec to celé dobre dopadlo, obávané počasie sa umúdrilo, čas som mal lepší ako minulý rok (53:45) , a aj bagetu sa mi neskôr podarilo dostať. Organizátorom patrí pochvala za milých ľudí pri výdaji občerstvenia a štartovných balíčkov. Naopak zamyslieť by sa mali nad zlepšovákmi do budúcna, hlavne čo sa týka miesta na štarte a v cieli. O rok sa vidíme opäť ;)

Tým, že som tam bol prvýkrát, bolo pre mňa všetko nové a niektoré veci ma prekvapili, alebo príjemne potešili. Tak napríklad som nevedel, ako bude reagovať telo na trasu tejto dĺžky. Po nejaký pätnásty kilometer bolo všetko ok, dokonca som si hovoril, že keď mi je tak dobre, že by som si dal aj to druhé kolečko. Kaziť sa to začalo na hrádzi, keď zo svalov na nohách akosi vyprchala glukóza – hlavné palivo pre svaly, a nohy mi poriadne oťaželi. V duchu som sa strašne tešil na cieľ a ako sa vyvalím do mäkučkej trávy. To ma však stále čakalo zhruba 5 kilometrov a ja som sa potešil vždy, keď som míňal kilometrový milestone informujúci, že do cieľa to je zase o kilometer menej. Od Šafka som si v duchu nadával, že som si nepozrel mapu, lebo som si nebol istý, či zabáčame už pri Štúrku alebo až pri Novom moste, a tak som nevedel, či mám pridať, alebo ešte šetriť. Pred štúrkom už stáli ľudia, ktorí povzbudzovali, a také tlieskanie a pokriky dokážu neuveriteľne človeka nabudiť. Myslíte si, že už totálne nevládzete, a zrazu sa objaví toľko energie, že som dokázal pridať a ešte predbehnúť zopár ľudí. Výsledný čas 1:43:41 a 229. miesto znie pekne, ale uvidíme o rok, lebo teraz to nemám s čím porovnať.

Ďalšia vec, pri ktorej som sa potešil, keď som ju zočil, bolo občerstvenie v cieli. Občerstvovačky síce boli kažého 2,5 kilometra, ale nemal som odvahu si zobrať banán, hrozienka, čokoládu alebo citrón, lebo som sa bál, že ma z toho bude pichať v boku. Trúfol som si iba na vodu a ionťák. No v cieli toho bolo viac než dosť.  Ionťáky, voda, čaj, banán, jablko, Delisa, Deli a pomazánky. Po takom fyzickom výkone to bol šmak jak hovado. Ešte k tým obšerstovačkám na trati. Ono sa to nezdá, ale v behu je dosť obtiažne uchytiť ten pohár vody bez zastavenia. Prvýkrát som nešikovnou rukou zhodil 3 poháre, na ďalšom stanovisku som už pre istotu spomalil. Na inej občerstovačke som si chcel zobrať špongiu, ale ani to sa mi nepodarilo chytiť do ruky. Na moje prekvapenie sa za mnou ten rozdávač špongií rozbehol, dobehol ma a predávka vyšla. No krása, čo poviete :)

Bratislavský maratón je mladý, teraz bol iba piaty ročník. Zorganizované to bolo super, napriek tomu majú organizátori do budúcich ročníkov čo vylepšovať. Napríklad sobotňajšia Pasta párty a čistota šatní. Cestoviny mohli byť kvalitnejšie spravené, a v šatniach mohli pred pretekom poutierať podlahy. Ale to sú v princípe len také malé detaily. Na záver ešte dodám, že moderátor Slavo zmákol svoju úlohu dokonale – jeho trefné poznámky dvíhali náladu a robili atmosféru v cieli.

Rodičia odišli na víkend na wellness pobyt a synátorovi v hlave okamžite zablikala neónka. Event na Facebooku, pozvánky, playlist, uhlie, poriadok. Piatok je tu, ľudia sa zbiehajú. Prichádzam medzi prvými, hudba bombuje, cítiť vôňu žhaviacich sa uhlíkov a ženských parfémov. Neustále sa otvárajú vchodové dvere, vchádzajú ďalší ľudia. Pomaly sa zotmieva a vôňa uhlíkov sa mení na nehoráznu vôňu grilovaného kuracieho. Vedľa grilu hrajú chalani futbal, kúsok ďalej provokujú susedovho psa. Cez plot mu nastavujú ruku s mäsom a keď po nej pes chňapne s rehotom ju odtiahnu. Smejeme sa na Danovi, pivo popíja zo zaváraninovej fľaše. Letí lopta, cestu jej kríži gril. Baby kričia, uhlíky s mäsom sa vysypali do kýbla s handrami. Dve z nich utekajú dovnútra. Po chvíli sa z reprákov ozýva „Horí ti maštal“. Dogrilovalo sa. Oslávenec vyťahuje z mrazničky rožky a spoločne brakujeme chladničku. V komore niekto objavil päť litrovú fľašu feferóniek. Vyhlasuje sa súťaž. Štyria sadajú za stôl, podbradníčky za golier, chleba do ľavej, pred sebou tanierik a plný poldecák. Prvé, druhé, štvrté kolo. Vypádava prvý súťažiaci. Vraj chce vodu. Jedna veselá slečna mu leje na hlavu pohár vody. Sútaž pokračuje, všetci povzbudzujú. Skoro poľ fľaše je už preč a prví dvaja sa dohadujú na pate. S plameňom v ústach si dávajú pusu na ústa. Je čas na ďaľšiu párty hru. Hráme šarády, Dano ukazuje Perforovaný karburátor. Niekto dostáva nápad ísť sa okúpať do neďalekého jazera. Na chate ostávajú len 2 ľudia, ktorí už spia. Kráčame nočným lesom, a počas cesty sa chalanom úspešne darí strašiť baby. Trikrát. Baby.

Z diaľky sa ozývajú hromy. Po chvíľke ostychu a pár glgoch sa odhodlávajú ako prví chalani a na Adama s revom utekajú do vody. Je október a voda nieje veľmi teplá. V tejto chvíli sú vo vode aj niektoré baby. Zahrievame sa tekutým svetrom a plávame do stredu jazera. Vraj je tam plytčina. Škoda, že sme ju nenašli. Hrmenie z diaľky sa mení na kvapkajúcu vodu. Ešte chvíľu trávime v romantickej, kvapkami posiatej vode. Sveter sa míňa a tak utekáme späť do domu. Na programe je narodeninová torta. Keďže sú všetci najedení, tortu jedia iba traja extrémisti. Aj tí ju jedia iba kôli stávke, kto si napchá do úst čo najviac torty. Na zvyšok torty kreslia do šlahačky kosoštvorec. Zo studenej vody majú všetci trochu čistejšiu myseľ, tak sa strháva diskusia. Oslávenec behá po dome a hľadá diaľkový ovládač k bráne. Diskutujúci filozofi rozoberajú, či by sa dalo prežiť v hermeticky uzavretej miestnosti so stromom. Chalani za stolom stavajú čo najvyššiu vežu. Ako stavebné diely používajú kofolu, pohár, pomaranč, obal od okuliarov a nabíjačku na AKU-vŕtačku. Baby menia playlist a oznamujú že sa ide „békať“. Elán, Muller, Horkýže, Diridonda, Spievajúci kaderník a iné slovenské hity. Sme hladní, tak z mrazničky vyťahujeme rybie prsty. Spev sa postupne mení na rehot, lebo chalani púšťajú videá z youtube. S postupom času sa odoberá viac a viac ľudí spať. Menšia skupinka ešte ostáva v obývačke. Večer zakončujú v spacákoch pri tichej diskusii a za občasných výbuchov smiechu.

Ráno nás budia baby, ktoré sa zobudili o ôsmej. Varia si párky a popritom vykecávajú o včerajšku. Vôňa párkov a babský smiech prebudili aj ostatných. Obývačka je plná a všetky štyri platničky ohrievajú nejakú panvicu. Párky, ďalšie párky, voda na čaj a rybie prsty zo včera. Všetci sa čudujú, že nikto negrcal. Dano ešte leží v spacáku a popíja odstáte pivo zo zaváraninoveho pohára. Oslávencov hľadaný ovládač sa našiel v chladničke.

No, som zvedavý, ako dopadne táto piatková oslava…

Nevydarený výlet do Grécka

Koncom minulého školského roka sme sa s Peťom začali vážnejšie baviť o tripe do Grécka. Myšlienka zahŕňala zobrať auto, naložiť naše duralové tátoše, vypraviť sa do tejto turistami okupovanej krajiny a zarábať peňáze ako street artisti preskakovaním ľudí. 4 dni pred odchodom sme zistili, že do Srbska treba pas. Nakoľko túto knižočku nemal ani jeden z nás, operatívne, v horizonte 4 hodín, sme kompletne naplánovaný výlet pozmenili o jeden detail. Grécko nahradilo Chorvátsko.

Štedrý starý otec

Raz, počas prestávky medzi vystúpeniami v Splite za nami prišiel starý pán s otázkou, či by sme zobrali jeho dvoch malých vnukov ako figurantov. Malé deti neradi preskakujeme, pretože narozdiel od starších akosi neovládajú pud sebazáchovy a keď 10 centimetrov od svojho nosa vidia koleso, reflexívne si tvár zakryjú rukami. To spôsobí úraz, alebo pád jazdca. Týchto 2 vnukov sme ale po dohode zobrali. Počas vystúpenia nenastala žiadna kolízia. Ich dedko nám po skončení hodil 100 kún.

Nečakaná exotika

Väčšinu času sme boli ubytovaní u Márii. Ako prvé nás zarazili 3 malé korytnačky, ktoré chovala vo veľkom hrante medzi muškátmi. Nedokázali sme sa nabažiť pozerania sa na ich kŕmenie. Chleba mali najradšej, trhali z neho akčnejšie ako tigre z antilopy. Po pár dňoch prišlo ďalšie prekvapko. V hrante na druhej strane žila korytnačka veľká ako tie tri malé dokopy. Aby exotiky nebolo málo, v záhrade rástli obrovské citrónovníky, pomarančovníky a dokonca aj kiwi!

Futbalové obavy

Zrovna v čase nášho pobytu prehrali splitskí futbalisti so žilinskými. Slovenské spravodajstvo bolo plné správ o ničení slovenských aút. Parkovali sme v centre Splitu.

Plážové masáže

2 dni pred koncom som dostal nápad na plážové masáže. Peťo ma vysmial. Vyrobil som si tabuľku z kartónu s nápisom MASSAGE – 15kn. Prebehol som sa s ňou po pláži a po 2 hodinách a 7 masážach som sa s bolavým chrbtom, 150 kunami vo vačku a s objednávkou na ďalší deň spokojne pobral domov za Peťom.

Hrací automat

Čudujsasvete, za naše vystúpenia nám ľudia hádzali peniaze. V zbernom lavóri sa najčastejšie ocitali mince a tak sme ich po pár dňoch nemali ako skladovať. Nápad prišiel po pohľade na bordel na zemi. Ponožky. Posledný deň sme s ponožkami vbehli do banky.Tety obrovskú radosť. Nemali totiž počítačku.

Zadarská muzika

Zadarské promenáda je známa svojim morským organom a Pozdravom slnka. Zo začiatku sa nám zdali obe tieto veci úžasné a hypnotizujúce. Postupne sa tento pocit menil. Ku koncu sme si mysleli, že sa z tých zvukov zbláznime.

Posledná hostina

V deň odjazdu sme spravili luxusný nákup v miestnom supermarkete. Každý si kúpil to, načo mal chuť bez ohľadu nato, koľko to stojí. Piknik na streche auta upútal niekoľko nakupujúcich. Nažrali sme sa štýlovo a ako sa patrí – „jak sviňe“.

Penový kúpeľ

Na 2 dni sme navštívili Peťove kamarátky s rodinami dovolenkujúce neďaleko. Za ten čas sme zažili perfektnú morskú búrku, spánok a lá húsenice v konzerve a na záver sme boli na miestnej penovej párty. Ešte nikdy som nemal tak čisté uši, nos a červené oči. Po zistení, že jedna z rodín má ferrari a vrtulník si Peťo chcel zobrať za ženu ich 8 ročnu dcéru.

Koniec.

Zrejme budem pridávať tieto práce aj sem na blog, pokiaľ sa mi budú zdať hodné zverejnenia. Ak sa vám niečo nepáčilo, alebo páčilo, kludne napíšte do komentárov :-)

Vo chvíľach, keď ste zúfalí, nechce sa vám nič robiť, alebo jednoducho je uhorkové kreatívne obdobie, je užitočné poobzerať sa po nejakej inšpirácii. Veľmi funkčnými sa mi osvedčujú videá či jednoduché obrázky nesúce hocakú zaujímavú myšlienku. Spravidla sú tieto videá a obrázky veľmi pekne graficky spracované, čím vyvolávajú aj druhotnú inšpiráciu, rovnakú tej, keď si pozerá designer diela ostatných designerov. Najlepšie je, ak samotná myšlienka vo vás vzbudí nadšenie a nakopne motor, a vy začnete rozmýšľať. Konieckoncov, tieto videá a obrázky splnia svoju úlohu, aj keď vyvolajú len chvíľkové nadšenie bez ďalšieho pokračovania, veď život sa predsa skladá z drobných častí..

Tu je zopár, ktoré mi pomohli prežiť skúškové s lepšou náladou..
Sú veci, ktoré keď vidíte alebo počujete, poviete si, že to je jasné, na to by som prišiel aj sám. Ale treba sa nad tým zamyslieť a prísť nato, kdežto, keď sa niekto zamyslí za vás a tieto pravdivé myšlienky zhrnie v jeden celok dáva to úplne iny rozmer.

Dobrú náladu a ružovejší filter na okuliare dokáže dodať aj hudba. Každý ma vlastný štýl, a tým pádom to čo jednému zdvihne náladu, môže druhého uspať. Toto je môj výber 2 trekov, ktoré vyplavili tsunami endorfínov..

White Town, je jeden týpek z Indie, ktorý ale už dlhé roky žije v UK a jeho „kapela“ sa stala známa vďaka hitu Your woman. Toto je v podaní nejakých napodobovateľov, a namiesto originálneho songu som sem dal toto kôli tomu, že live verzie sú oveľa energickejšie ako štúdiové nahrávky..

Druhý trek je remix Run DMC s témovou pesničkou z IT crowd. Nie, že by som bol nejaký extra fanúšik IT crowdu, ale zvučka má chytľavú melódiu a v tomto remixe znie môjmu uchu lahodne. Fanúšikom sa určite páčiť bude :-)

Posledné video bolo jedno z tých, po ktorých som mal zajačie úmysly, čo sa týka školy. Škola môže byť pre niektorých ľudí zbytočnou, naopak pre niekoho nevyhnutnou záležitosťou. Ale o tom niekedy inokedy.. V každom prípade, tri príbehy ktoré Steve Jobs spomína vo svojom prejave na Stanford college majú viac než niečo do seba.. Posúďte sami a prípadne vyjadrite váš názor do komentárov

Zároveň sa týmto článkom vraciam do pravidelnejšieho prispievania spred skúškového obdobia. Na záver by som rád dodal, že súhlasím s Alianom, ktorý vo svojom článku o slovenských blogoch napísal o biednej situácii, ale v žiadnom prípade sa nechcem zaradiť medzi tých blogerov, ktorí zanedbávajú svoje normálne blogy používaním mikroblogov.

Okrem toho, že som už pár mesiacov v kine nebol, bola táto moja návšteva kina moje “poprvé” čo sa týka 3D filmov. Ľudia sa zhromaždia pred dverami do sály, tesne pred začiatkom príde dvojica zamestnancov s vozíkom a za vstupenku vám požičajú 3D kukuláre. V nich vidíte úplne normálne, až nato, že vyzeráte ako niečo medzi retro hippies a startrek posádkou. Až keď začali reklamy, začalo to fungovať. Bol som z toho až tak v p…rdeli, že som po skončení upútaviek musel chvíľu rozmýšlať, na aký film som vlastne prišiel..

Začiatok filmu som vnímal hlavne ten tretí rozmer, čo dodávali okuliare, ozaj je to sranda. No po chvíli ma to už tak nebavilo a prešiel som teda na pozeranie deja. Zo začiatku to vyzeralo dosť neurčito, najprv som bol v Startreku, potom zase v Hviezdnej pechote. Až keď sa hlavná postava “prevtelila” do modrého Navia, začal to byť ten pravý štavnatý zážitok. Lepšie som sa vtlačil do sedačky a začal som si užívať čo všetko dokážu Naviovia. Pri pozeraní na všetky tie veci, čo naviovia dokážu oproti ľudom, som sa cítil ako pri X-menoch, a hovoril som si, že by bola paráda napojiť sa na hociktoré zviera alebo strom a tým ho ovládať. Čo by mi asi trošku vadilo, by boli dlhé vlasy, a naopak, nebolo by zlé, keby ženy chodili odhalené tak ako navijky..teda aspoň v lete :-) Čo by bola trošku škoda, že na zemi nemáme takého veľkého vtáka, ktorý by okrem seba udržal aj niekoho iného, takže tie USB vlasy by mi boli na 2 veci so súčasným vtáctvom. Zalietať si na niečom, čo okrem tráviacich plynov a smradu z papule neznečisťuje ovzdušie by bolo super, a navyše bolo by to zadarmo. Popri rozjímaní nad všetkými tými navijskými schopnosťami ma jeden objekt zobrazený 3D okuliarmi tak zaujal, že som po ňom normálne siahol rukou, takže, ak váhate medzi 3D a netridé, určite vyberte 3D, rozdiel je ozaj veľký.

Čo sa týka dabingu, názory verejnosti sú také, že slovenský dabing na Avatara je jeden z najlepších. Asi sa im to musí uznať, ale nevidel som film v anglickej verzii, takže objektívne to posúdiť neviem. Takisto tam moc nenadávajú, takže žiadne trápne zmenšeniny slovíčiek ako fuck alebo motherfucker sa nekonali. Okolité zvuky, výbuchy, kroky, vietor či podobné veci boli zvládnuté podľa môjho názoru perfektne. Dojem kazil iba istý debil sediaci vedľa mna, ktorý celý film chrúmal pukance. Keď ich konečne dojedol a ja som sa už tešil, debil sa zdvihol a naspať sa vrátil s čerstvou dávkou ďalších…

Po pár skutočnostiach, ktoré sa z úvodnej tretiny filmu dozviete, sa dá nastávajúci dej úplne očakávať. Je to umocnené tým, že James Cameron režíroval doteraz filmy ako Terminátor či Votrelci, takže bolo jasné, že pár ľudí pozabíjajú, ale nakoniec aj tak vyhrá dobro. Samozrejmosti ako lovestory, šokujúce odhalenie skutočnej identity Džejka Saliho a jeho veľkolepý návrat, alebo záchrana života na poslednú chvíľu sú takpovediac cliché amerických filmov, ale česť výnimkám, ktorých určite nieje málo. Tento očakávateľný dej mi trošku kazil zážitok druhej polovice, ale Avatar to vyvažoval super efektami a emocionálnymi scénami, pri ktorých mi miestami bolo normálne do plaču a to som prosímpekne chalan! S mužským pohlavím prichádza aj záujem o deštrukčné a vojnové scénky, ktorých bolo v poslednej bitke celkom akurát, takže z tohto hľadiska som si tiež prišiel na svoje.

Pri úplnom konci, keď tá modrá krásavica zachraňuje napoly mŕtveho Jakea, som mal už 100 chutí vypúť telku, no škoda, že som bol v kine. Lebo to bolo zase niečo pre ženy, sladký happyend a pusa na záver. Taktiež ma ku koncu dosť boleli oči z tých okulárov, a celé telo bolo akési dokrčené. Ono to ale bolo aj opodstatnené, šak po vyjdení zo sály som odhalil šokujúcu skutočnosť, že je pol dvanástej, a po krátkom zamyslení som vypočítal, že film mal skoro 3 hodiny!

A tak som sa so zmiešanými pocitmi úžasnej prvej polky, nieažtakúžasnej druhej polky a totálne romantickým koncom pobral na nočák domov…

Fixie

Fixie boli v podstate prvé bajky s reťazou. Voľakedy sa teda na takýchto bicykloch bicykloval každý. Ľudia však boli leniví šlapať do kopca (vlastne ešte aj stále sú) na ťažkom prevode a tak vymysleli prevody, no a keďže prevody znamenali rôzne veľkosti koliečok, reťaz sa musela nejako napínať, tak prišli aj napináky. No a spojením týchto dvoch vynálezov sme tu zrazu mali prehadzovačku a zároveň masový odchod ľudí zo sedaniek fixie.

Zadná stavba fixie s pevným nábojom a horizontálnou pätkou

Dráhoví cyklisti

Medzi ďaľšie odrody cyklistiky využívajúce pevné náboje patrí cyklobal, bikepolo a cyklistická krasojazda. Pri všetkých troch je dôležitým prvkom citlivé a okamžite reagujúce ovládanie smeru a rýchlosti jazdy, čo presne spĺňa fixie. Keď sa rozhodnem, že idem dozadu, proste točím pedálmi dozadu. V súčasnosti sa však do popredia dostávajú fixie v inom zmysle..

Typický americký fixie rider

Fixie je vo svojej podstate veľmi jednoduchý bike. Tým, že nemá brzdy, nemusia sa centrovať kolesá, teda aspoň nie tak často. Tým že nemá prehadzovačku ani náboj s voľnobežkou, odpadáva možnosť poškodenia týchto vecí a následný servis. Taktiež je odolný.. Má síce tenké trubky, ale zato z ocele. A k tomu všetkému, je strašne stýlový. Je to oldschool bike, a v dnešnej dobe veľa ľudí vyhľadáva klasické veci, ako napríklad fotenie na analógové foťáky, či iné retro veci. No a do tejto kategórie presne zapadá aj fixie.

Keď sa na to pozrieme geograficky, „globalizácia“ týchto retro bajkov začala v Amerike. Ľudia mali doma staré cestné bicykle, tak vymysleli, že je štýl jazdiť do roboty na bajku, no a aby to nebolo len obyčajné ekologické bicyklovanie, pridali tomu štýlovosť, že ho napríklad prefarbili, dali si namiesto baranov normálne rajdy s farebnými gripmi, farebné ráfiky či reťaz, pod sedanku kožené vrecko a na pedále košíky. A aby im túto krásavicu neukradli, kúpili si takýto zámok. Ostatní si to všimli, a uznali, že to je výborný nápad a nová vlna štýlu bola na svete. Treba spomenút ešte jednu skupinu, vo veľkom využívajúcu fixie. Sú nimi bike messengers, po slovensky poslíčkovia, čo majú na chrbte ruksačik, najčastejšie s nejakými dokumentami, ktoré roznášajú po meste. Najrýchlejšia a najlacnejšia preprava po meste je predsa na bicykloch. Zamyslite sa nad tým a skúste ísť aspoň niekedy do roboty alebo do školy na bicykli ;-)

Bike messenger. Štýlové tetovanie je samozrejmosťou

K tomu všetkému prišli po čase ultra kreatívni ľudia, ktorí začali skúšať na týchto bicykloch triky. Škoda o tom písať, radšej si to pozrite na týchto videách..

Najprv jedno kľudné a ľahko strávitelné..

.. a potom tento blázon menom Chris Akrigg..

Vyzerá to veľmi jednoducho a hlavne elegantne. Naozaj ako balet. No všetko má aj svoje nevýhody a fixie nieje výnimkou. Prvou a najdôležitejšou je, že máte len jeden prevod a do kopca to tak nieje taká sranda ako na vašom horáku čo máte zavretý niekde v kočikárni. Druhou nevýhodou je, že absencia voľnobežky vám trošku ničí kolenné kĺby. To je spôsobované práve tým keď prestanete pedálovať, pedále sa chcú točiť ďalej a dostávate spôtnú vazbu do kolien, čo vytvára nápor na kĺby. Pokiaľ máte full styled fixie, teda bez bŕzd, nevýhodou môže byť aj to, že nedokážete zabrzdiť tak rýchlo ako s brzdami, aj keď ako vidíte vo videách, flekovať sa dá veľmi pekne :+)

Inak sa na tom jazdí veľmi pekne, kôli galúskovým kolesám, ale čo je hlavné – je to Štýl! Ak by ste sa chceli dostať k tomuto retro bajku môžete si ho samozrejme kúpiť v obchode, bohužial, na Slovensku asi ťažko, treba vycestovať do zahraničia. Istota je objednať to z e-shopu ktorý sa týmito vecami zaoberá(najčastejšie Amerika, Británia či škandinávske krajiny) , čo vás vyjde trošku draho, ale je to full service. Lacnejšou alternatívou je zbehnúť do Bundesrepublik Deutschland, poobzerať sa tam po cyklodróme a spýtať sa na vyradené dráhové bicykle. Tým, že sú vyradené, sú lacné, stačí len vymeniť pár komponentov a je to. Najlacnejšou možnosťou je pozhánať si komponenty z bazárov a poskladať si fixie sám. Tým si zabezpečíte aj špecifickosť a originalitu vášho kúsku. Návod ako nato je na tejto stránke alebo si môžete prečítať pekný fixie seriál.

No a na záver jedno štýlové videjko o týpkovi ktorý má vlastnú dielňu v Bostone a vyrába tam fixie vlastnoručne.

Tak čo, kto sa so mnou pôjde bicyklovať? :-)

Dosť bolo rečí, opona sa dvíha..

It’s your ride

Vyznačuje sa samým štýlom. Je o dvoch ľudoch, chalanovi a babe,  o dvoch pohľadoch na život, o dvoch rozličných cestách na bicykloch. Obaja žijú v rovnakom meste, rušnom a plnom stresu a každý si robí vlastnú cestu ako nevnímať tieto nevýhody ale užívať si život. By the way, chlapík má strašne štýlové tetovanie, okuliare aj bicykel.

.

Out of time

Rusko. Kde inde sa dá nájsť toľko neobvyklých a podivných vecí ako v Rusku. Toto video je o chalanoch, ktorí vyzerajú, že nemajú v tom Rusku čo na práci a tak sa na detských preliezkach hrajú a hrajú, až dávajú také veci, že idú oči vypadnúť z dulíkov. Keď sa však vrátime do reality, sú to veľmi skúsení parkúristi, tráviaci veľa času na ich obľubenom mieste – na detskom ihrisku.

Freestyle ball

Tento Francúz to s loptičkou trošku vie. Video natáčané Red kamerou pri 120 snímkoch za sekundu obsahuje veľmi dobrú hudbu a veľa spomalených záberov, no a samozrejme mrte trikov s basketbalkou.

Last Minutes with Oden

Posledné. Pre ľudí, ktorím je pes kamarát, nie iba pes. Je to silné video, naozaj silné, myslím citovo. Dokonca aj ja som si poplakal. Po zhliadnutí odporúčam silno sa pritúliť k svojmu chlpatému miláčikovi, a ak takého nemáte tak aspoň k tomu plyšovému.

Tieto videá majú niečo spoločné. Teda aspoň pre mňa. Okrem perfektne zvládnutej kamery, strihu, obsahu a parádnej hudby, je spoločným znakom aj to,že po každom z nich som dostal veľkú chuť žiť, niečo urobiť, vytvoriť alebo zažiť. Preto ich propagujem aj ďalej, aby aj ostatní ľudia dostali túto dobrú energiu a chuť do života.