Túto masu som začal vnímať až keď museli štartovnú čiaru posunúť o niekoľko metrov za pôvodnú, pretože sa nebolo kam postaviť. A to bol štart na devínskom parkovisku! Tento rok zmenili aj zvuk štartu. Stojíme v obrovskom štvortisícovom dave nažhavených bežcov a zrazu sa sprava ozve rana jak hovado. Čo rana?! Výbuch to bol. To, že to bolo znamenie štartu mi došlo až po chvíli, lebo po tej rane sa okolo mňa nič nedialo. Žiadne známky pohybu vpred. Až o pár sekúnd som zbadal ako ľudia predomnou začínajú klusať na mieste. Začal som klusať aj ja, a ďalších pár sekúnd trvalo kým sme sa začali hýbať dopredu.

Tí čo boli v strede mali smolu. Museli sa nechať unášať slimáčou davovou rýchlosťou. Tí krajní si to mohli struhnúť cez trávu a ušetriť tak niekoľko sekúnd. Napriek tomu, že som bol na kraji, bežal som pomalšie ako mi to stav energie dovoľoval, lebo aj tou trávou bežalo dosť ľudí. Celá kolóna sa akotak uvoľnila až pri výjazde z Devína, a aj tam som bežal normálnou rýchlosťou len preto, lebo som preskočil zvodidlá. Je síce krásne, že si tento pretek obľubuje viac a viac ľudí, ale pre ľudí, ktorí chcú zabehnúť seriózny čas je to nevýhoda. Ak bude mať tento beh stúpajúcu tendenciu aj budúci rok, mali by organizátori vymyslieť ako sa s toľkým národom vysporiadať. Riešením by mohlo byť rozdelenie na 2 turnusy. Tým by zase o nervy prichádzali vodiči, ale 1 deň do roka a ešte k tomu nedeľu to musia vydržať.

Cieľ bol opať až moc preľudnený. Organizátori postavili stánky s občerstvením len pár metrov za cieľovou čiarou, takže po prebehnutí cieľom som musel zastaviť a čakať v dave dychčiacich upotených smradľavých ľudí. No, čo už, ja som tiež isto nevoňal ako čerstvo vypraný :) Na občerstvenie som sa vykašľal, stráviť ďalších 10 minút v rade na bagetu sa mi nechcelo, tak som sa predral von z davu a išiel zisťovať časy ostatných známych.

Nakoniec to celé dobre dopadlo, obávané počasie sa umúdrilo, čas som mal lepší ako minulý rok (53:45) , a aj bagetu sa mi neskôr podarilo dostať. Organizátorom patrí pochvala za milých ľudí pri výdaji občerstvenia a štartovných balíčkov. Naopak zamyslieť by sa mali nad zlepšovákmi do budúcna, hlavne čo sa týka miesta na štarte a v cieli. O rok sa vidíme opäť ;)

Tým, že som tam bol prvýkrát, bolo pre mňa všetko nové a niektoré veci ma prekvapili, alebo príjemne potešili. Tak napríklad som nevedel, ako bude reagovať telo na trasu tejto dĺžky. Po nejaký pätnásty kilometer bolo všetko ok, dokonca som si hovoril, že keď mi je tak dobre, že by som si dal aj to druhé kolečko. Kaziť sa to začalo na hrádzi, keď zo svalov na nohách akosi vyprchala glukóza – hlavné palivo pre svaly, a nohy mi poriadne oťaželi. V duchu som sa strašne tešil na cieľ a ako sa vyvalím do mäkučkej trávy. To ma však stále čakalo zhruba 5 kilometrov a ja som sa potešil vždy, keď som míňal kilometrový milestone informujúci, že do cieľa to je zase o kilometer menej. Od Šafka som si v duchu nadával, že som si nepozrel mapu, lebo som si nebol istý, či zabáčame už pri Štúrku alebo až pri Novom moste, a tak som nevedel, či mám pridať, alebo ešte šetriť. Pred štúrkom už stáli ľudia, ktorí povzbudzovali, a také tlieskanie a pokriky dokážu neuveriteľne človeka nabudiť. Myslíte si, že už totálne nevládzete, a zrazu sa objaví toľko energie, že som dokázal pridať a ešte predbehnúť zopár ľudí. Výsledný čas 1:43:41 a 229. miesto znie pekne, ale uvidíme o rok, lebo teraz to nemám s čím porovnať.

Ďalšia vec, pri ktorej som sa potešil, keď som ju zočil, bolo občerstvenie v cieli. Občerstvovačky síce boli kažého 2,5 kilometra, ale nemal som odvahu si zobrať banán, hrozienka, čokoládu alebo citrón, lebo som sa bál, že ma z toho bude pichať v boku. Trúfol som si iba na vodu a ionťák. No v cieli toho bolo viac než dosť.  Ionťáky, voda, čaj, banán, jablko, Delisa, Deli a pomazánky. Po takom fyzickom výkone to bol šmak jak hovado. Ešte k tým obšerstovačkám na trati. Ono sa to nezdá, ale v behu je dosť obtiažne uchytiť ten pohár vody bez zastavenia. Prvýkrát som nešikovnou rukou zhodil 3 poháre, na ďalšom stanovisku som už pre istotu spomalil. Na inej občerstovačke som si chcel zobrať špongiu, ale ani to sa mi nepodarilo chytiť do ruky. Na moje prekvapenie sa za mnou ten rozdávač špongií rozbehol, dobehol ma a predávka vyšla. No krása, čo poviete :)

Bratislavský maratón je mladý, teraz bol iba piaty ročník. Zorganizované to bolo super, napriek tomu majú organizátori do budúcich ročníkov čo vylepšovať. Napríklad sobotňajšia Pasta párty a čistota šatní. Cestoviny mohli byť kvalitnejšie spravené, a v šatniach mohli pred pretekom poutierať podlahy. Ale to sú v princípe len také malé detaily. Na záver ešte dodám, že moderátor Slavo zmákol svoju úlohu dokonale – jeho trefné poznámky dvíhali náladu a robili atmosféru v cieli.